Slovenský cyklista Adrián Babič tragicky zahynul pri tréningu 26. mája 2021 po tom, ako ho pri dopravnej nehode zrazilo auto. Okolnosti nehody nie sú známe.

Iba 24-ročný deaflympionik sa narodil s 86 % stratou sluchu, avšak súťažil aj so zdravými pretekármi.

Dosiahol mnoho úspechov – bol majstrom i vicemajstrom Slovenska v časovke jednotlivcov v kategórii do 23 rokov, v roku 2017 získal bronz na Majstrovstvách Slovenska v časovke jednotlivcov v kategórii elite. V roku 2019 vyhral Slovenský pohára v cestnej cyklistike a zúčastnil sa na majstrovstvách Európy a sveta.

Vlani skončil na majstrovstvách Slovenska na 16. mieste a v časovke bol jedenásty.

V kategórii nepočujúcich iba nedávno získal striebro na majstrovstvách Európy v časovke i v pretekoch s hromadným štartom. Babič pretekal aj na horskom bicykli a v roku 2018 bol majstrom Európy v cross country maratóne a strieborný v disciplíne XCO.

Slovensko prišlo o obrovský cyklistický talent a skvelého človeka. Vyslovujeme úprimnú sústrasť rodine i všetkým blízkym. Odpočívaj v pokoji.

Kto bol Adrián Babič?

Zdroj: deaflympic.sk

Skromný cyklista spod tatranských štítov. Jeho rodiskom je mesto Poprad. Narodil sa s 86% stratou sluchu na obe uši. Vďaka načúvaciemu aparátu a množstvu logopedických cvičení dokázal Adrián počuť a rozprávať.

V Poprade sa odmalička venoval rôznym športom, či už to bol basketbal, alebo futbal, ale jeho najväčšou športovou láskou sa stala cyklistika. Dedič cyklistického majstrovstva po svojich vzoroch –  otcovi a strýkovi, ktorí boli odchovancami veľmi úspešnej „ Glajzovej cyklistickej školy“ v Poprade.

Prvé kroky Adriána viedli do úspešného cyklotrialového klubu, kde získaval základy techniky a zručnosti pri ovládaní bicykla od 8 – 9 rokov. Keď mu v 13 rokoch otec, veľký cyklistický vzor zomrel, Adrián nezanevrel na šport, na osud, ale s odhodlaním a veľkou pomocou strýka pokračoval na rozvíjaní svojho talentu.

Vrámci cyklistických odvetví sa zúčastňoval pretekov v cestnej a horskej cyklistike, aj cyklokrose. Počas štúdia na strednej škole sa dostal pod krídla učiteľky a trénerky v jednej osobe, Lenky Ilavskej – Litvinovej, ktorá ho vedie a trénuje dodnes. V súčasnosti študuje na Fakulte športu Prešovskej univerzity odbor šport a zdravie.

Adrián preteká aj medzi zdravými športovcami v slovenskom aj svetovom peletóne,  je 5 rokov členom tímu Firefly. Je reprezentantom Slovenska aj medzi zdravými športovcami, majstrom a vicemajstrom Slovenska v časovke jednotlivcov v kategórii do 23 rokov, bronzový z Majstrovstiev Slovenska v časovke jednotlivcov v kategórii ELITE, juniorský majster Slovenska v zimnom triatlone, víťazom slovenského pohára v cestnej cyklistike v sezóne 2019, účastník majstrovstiev Európy a sveta.

Žiaľ, 26. mája 2021 vo večerných hodinách vyhasol jeho mladý život počas tréningu pri kolízii s iným motorovým vozidlom.

Na Adriána si spomenula jeho trénerka Lenka Ilavská – Litvinová: “Môj najsilnejší zážitok je prvé stretnutie s Aďom v triede na strednej škole, po hodine slovenského jazyka a literatúry. Prišiel za mnou a tichučkým hlasom ma požiadal o spoluprácu. Navštevoval vtedy 3. ročník a v jeho očiach bol vidieť jasný cieľ – zisk medaily.“

„Po zisku troch medailí z deaflympiády som si uvedomila, ako malé okamihy stoja za tými veľkými. Dodnes si so zimomriavkami na tele a vnútornými emóciami rada obraciam v rukách fotografiu, kde sa na jeho hrudi neleskne jedna, dve, ale lesknú sa až 3 medaily.”

Najsilnejší spomienka Adriána Babiča: “Môj najsilnejší zážitok je 23. Letná Deaflympiáda v Turecku v roku 2017. Najprv brutálna atmosféra na otváracom ceremoniáli, kde bolo veľmi veľa ľudí a pripravený perfektný program, potom prvá strieborná medaila, neskôr bronzová medaila a nakoniec aj zlatá medaila. Taktiež je môj obrovský zážitok aj účasť na majstrovstvách Európy a sveta medzi počujúcimi športovcami, kde som pretekal s tými najlepšími cyklistami sveta.”

Jeho najväčším sklamaním bol pre neho postoj Slovenského zväzu cyklistiky voči jeho výsledkom. Nevšímavosť, nedocenenie, odsúvanie na vedľajšiu koľaj, o materiálnej podpore ani nehovoriac. Opakovane musel dokazovať svoju výkonnosť aj v čase, keď ju potvrdzovali jeho výsledky, keď nominačné kritériá na majstrovstvá Európy, či sveta sa menili zo dňa na deň.

Osobne bol veľmi sklamaný z toho, že v čase zisku troch medailí z deaflympiády nebol nielenže pozvaný, ale ani vyhodnotený na oceňovaní cyklistu roka Zlatý pedál ako hendikepovaný športovec reprezentujúci SZC a Slovensko na vrcholných podujatiach aj medzi zdravými športovcami.

Ako víťaz Slovenského pohára 2019, ktorý je najväčšou národnou súťažou pozostávajúcou z niekoľkých kôl a mnohých štartov a zastrešenou SZC, dokončil sezónu bez akejkoľvek odmeny, akéhokoľvek poďakovania za stabilnú výkonnosť, bez akékoľvek povšimnutia, uznania a materiálnej pomoci.

Aj keď sa na základe minuloročných výsledkov dostal do reprezentačného družstva elite na ME 2020, nebol mu umožnený žiadny štart na zahraničných pretekoch a teda ani na ME necestoval. Ako inak môže toto všetko vnímať, ak nie diskriminačne?

Nerozumie ani pravidlám využívania finančnej podpory zo strany štátu voči deaflympionikom, keď na jednej strane je možné prostriedky využiť napr. na nákup materiálu, ale na kvalitný (drahý) bicykel nie. Pričom na špeciálnu disciplínu, akou je časovka jednotlivcov, je potrebný špeciálny bicykel, so špeciálnymi kolesami a vybavením, ktoré nerobia časové rozdiely už na štarte.