Keďže som z Košíc, baliť veci som si musela len na deň, kedy sa konal maratón. Počasie však bolo náladové, preto bolo dôležité pripraviť sa na každú alternatívu. Nakoniec však stačil klasický dres a gate, pre uzimenejších možno nejaké tie návleky na ruky či na nohy. Dokonca by som povedala, že teplota bola ideálna na bicykel. Ani zima, ani dážď a ani horúco, asi 20°C, čo je podľa mňa presne akurát na preteky. Hlavné dejisko celej akcie bolo presunuté do areálu Iskra, čo bolo oproti minulým ročníkom zmenou. Či pozitívnou alebo negatívnou sa s určitosťou povedať nedá, no každopádne výrazný rozdiel bol v tom, že sa štartovalo po asfaltke a nie rovno po teréne, ako boli pamätníci doterajších Horalov zvyknutí. Opäť som sa prihlásila na trať, určenou pre moju kategóriu a to 28km, s fonetickým prívlastkom Ízi. Štart bol naplánovaný na 10:30hod, čo bolo len polhodinu po štarte 43km Senzi trate a tým pádom, ako na takmer každých pretekoch, len čo odbila desiata hodina a pretekári s lepšou kondičkou, povoleným vekom alebo väčšou odvahou odštartovali, štartovacie pole sa zaplnilo „dvadsiatkarmi“ akoby tam predávali čerstvé, teplé rožky.
Povedala som si, že vždy je lepšie vidieť kto ma obieha, než si raziť cestu zozadu, preto som sa postavila do prvej línie. Po štarte nasledovali asi tri kilometre cestou-necestou po asfaltke, kedy sa mnohým v hlavách vynorila otázka „Pôjdem v háku, alebo budem na kamere?“. Sprievodné vozidlo s kameramanom v kufri (chvalabohu, kameramanom pri vedomí a s otvoreným kufrom) nás opustilo a my sme zabočili doprava a začali šliapať hore prašným mierne kamenistým kopcom. Kto sa do zákruty šmykol? Správne, ja. Žiaľ, kým som zapla tretry naspäť, predbehlo ma pár ľudí, ktorí ma výrazne spomalili. Skupina, s ktorou som sa chcela držať, mi tak odchádzala čím viac, tým ďalej. Výškové metre stúpali a kopec bol čoraz strmší a strmší. Asi 10 metrov som bola nútená tlačiť bicykel. To nie je moja silná stránka, pretože vždy keď zídem z biku, cítim sa akoby som mala na nohách namiesto tretier holandské dreváky. Vystúpili sme vyššie a čakal nás hrôzostrašný výhľad na kopec, kde sa už trápili so svojimi bicyklami rýchlejší jedinci. Avšak tak, ako po daždi vyjde slnko, po kopci príde tiež kopec dole. Márne sme však dúfali v zjazd, pri ktorom si oddýchneme. Terén bol ťažký a bola nevyhnutná plná sústredenosť. V zjazde som si to chcela trochu viac pustiť. Avšak akosi sa predo mnou objavil nie až tak zručný chlapec, pri ktorom som si nebola istá, kedy ho stiahne gravitácia, a tak som neriskovala obiehanie dole single trackmi.
Dostali sme sa na ďalšiu asfaltku, po ktorej sme šliapali niekoľko kilometrov. Podarilo sa mi zavesiť sa za iného jazdca, ktorý si udržoval konštantné tempo. Stále sa však obzeral či som ešte za ním, tak som si povedala, že by možno bolo odo mňa celkom férové vystriedať ho. Párkrát som silnejšie zašliapla a už som bola pred ním. Zrazu však uvidel v mladom dievčati s vrkočom obrovskú súperku. Začal špurtovať, ani čoby pred sebou videl víťazný oblúk na Tour de France a ja som bola jediný súper deliaci ho od strieľania šampanského. O chvíľu som už bola opäť za ním, hoci sa vraj za mužom ani za autobusom neuteká, ale pretekárska hrdosť je výnimkou. Podarilo sa mi predbehnúť ho a ujsť mu. Dostali sme sa na občerstvovačku, kde som v rýchlosti po ceste vzala do ruky pohár s vodou, napila sa a zvyškom poliala trávu (možno aj chlapca, ktorý podával vodu). Za občerstvovačkou prišiel opäť kopec. Hore kopcom ma predbehol môj brat, ktorý štartoval na 43km trati, tak sme si zakričali niekoľko povzbudivých slov a potom som už len s obdivom sledovala kadenciu a zdanlivú ľahkosť s akou šliapal. Zas nasledoval zjazd, po ktorom som už na computri mala najazdených asi 26km. Potešila som sa, že do cieľa zostáva už iba kúsok. To som však len možno trochu naivne verila, že to tohto roku bude naozaj 28km. Záver pripomínal crosscountry trať (to bude asi tým, že sa v nedeľu na nej jazdili crosscountry preteky.), ktorá ale naše unavené nohy potrápila. Konečne sa však objavila skutočná lesná cesta s koreňmi a stromami, naozaj mrzí, že som to už až tak nevedela oceniť. Čo ma však veľmi potešilo bolo, keď ma predbiehali ďalší lídri zo 43km trate, ktorí ma spoznali a povzbudzovali ma. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu navzájom podporiť aj vo chvíli keď sami majú dosť. V cieli som si vymenila zážitky s ostatnými, popri dopĺňaní síl vďaka bohato zásobenej občerstvovačke. Keďže naša trať viedla aj cez vodné brody a blatisté úseky, čistá som rozhodne nebola, preto bola sprcha mojou ťažko hľadanou útechou. Luxus v podobe teplej vody bol príjemným prekvapením. Dokonca až tak veľmi, že ani fakt, že som si nemala ani kam položiť tašku, keďže nebolo suchého miesta na zemi, mi nevzal radosť z horúcej sprchy. Na obed boli pirohy alebo guľáš a v prípade, že by niekomu bolo málo, až do konca podujatia bola k dispozícii už spomínaná cieľová občerstvovačka, ktorá fungovala na princípe „hrnček, var!“ a jedlo bolo neustále dopĺňané.
O program sa organizátori tiež postarali. Okrem toho, že ticho prerušovali hneď traja moderátori, prišiel jeden zo štyroch slovenských majstrov sveta v cyklistike (Peter Sagan, Filip Polc, Patrik Kuril), a to Ján Kočiš, cyklotrialista, ktorý rád ohrozuje životy ľudí tým, že ich preskakuje na bicykli. Podal skvelý výkon, preskočil päť ľudí ležiacich na zemi vedľa seba a ako zlatý klinec programu skákal okolo moderátora Tomaggia. Našťastie všetko zvládol, a tak sa rýchly konkurz na moderátora zvyšných dvoch pretekov Škoda série nekoná. Podpísal ešte aspoň stovku kartičiek, vyfotil sa s fanúšikmi a už prichádzala na scénu ďalšia časť programu, ktorou bola hudobná skupina Paralen. Po nekonečnom ladení nástrojov som už bola otrávená a skeptická, preto som nečakala žiadnu slávu. O to viac som bola prekvapená, keď začali hrať hádam každému známe slovenské pesničky, rockovo upravené tak, aby diváci mohli spievať spolu s nimi, ale zároveň aby priniesli niečo nové. S odbitím šiestej hodiny prišlo vyhlasovanie výsledkov a tombola. Klasika ako na každých pretekoch. Bicykel som opäť nevyhrala. Verím však, že raz si aj ja si jedného dňa donesiem z pretekov o jeden bike viac. Dovtedy však ešte musím byť trpezlivá.

Radka Tabačková