Video: Viktor Novák a Bikes on Film majú nový projekt Heaven and Hell (+galéria)
Na jednej strane môžem svoj život popísať ako „nebo“. Niekoľko posledných rokov je mojím domovom Bikepark Kálnica, kde trávim sedem mesiacov z roka a kde pracujem ako staviteľ trailov, so skvelou partiou okolo seba a možnosťami stavať tie najlepšie traily a skoky, ktoré sú v Strednej Európe unikátne.
A tých zostávajúcich päť meisacov cestujem vo svojom obytnom vane a jazdím na biku alebo na lyžiach, kdekoľvek chcem.
Zdá sa to ako perfektný životný štýl, o ktorom som sníval od svojich 10 rokov, keď som po prvýkrát videl bikeový film Roam.
Máme všetky prostriedky a príležitosti k tomu sa posúvať v jazde na bicykli, ale aktuálne tak tomu bohužiaľ nie je. A tým sa dostávame k fáze „Hell“.
Stalo sa to na akcii s názvom Flat Out Days 2022, ktorá svojím konceptom pripomína Fest Series. Niekoľko obrovských skokv s dĺžkou viac než 20 metrov iba pre pozvaných jazdcov z celého sveta, ktorá trvá týždeň.
Zúčastnil som sa jej už po tretíkrát. Mal som (a stále mám) k podobným skokom obrovský rešpekt, Na druhej strane som vedel, že ich vďaka svojim skúsenostiam bez problémov zvládnem a užíval som si jazdenie na skokoch počas celého týždňa.
Na konci jednej z posledných session na skokoch som kvôli kombinácii únavy a premotivovanosti zle odhadol odraz na jednom 23 metrovom skoku. Vyhodila ma cez riadidlá a skončilo to obrovskou ranou do hlavy a ramena.
Všetko vyzeralo fajn, nemal som nič zlomené, ale bolelo ma celé telo. Ale to, ako mi tento pád rozhodil psychiku, o tom sa mi nezdalo ani v najhorších snoch.
Šialene som sa vydesil, keď som na skoku letel hlavou dopredu. Tento pocit ma neopustil ani po roku. Absolútne ma to zastavilo v akomkoľvek progrese, nemám chuť skúšať nové veľké skoky alebo nové triky.
Stále mám strach, že zase spadnem.. Aj keď som na biku stále a verím si. Bol som na tom naozaj zle, pretože som nejazdil tak ako by som naozaj chcel.
Všetko sa ešte zhoršilo počas našej akcie Dusty Days, kde sme postavili novú freeride líniu a pozvali všetkých našich kamarátov a obľúbených jazdcov, aby si na nej zajazdili.
Bol som totálne zničený, keď som videl ako si všetci užívajú jazdenie na skokoch, ktoré sme posledné mesiace stavali a ja som s nimi jazdiť nemohol, pretože som sa bál.
Po tomto všetkom som si uvedomil, že stresovať sa a nútit sa do jazdenia pre mňa nemá absolútne žiadny význam. Povedal som si, že musím stráviť leto na nejakom peknom mieste v horách a zamestnať si hlavu inými myšlienkami.
Premýšľal som nad miestom, kam by som sa vydal a zo všetkých možných miesto som si vybral skvelé rakúske mesto v horách – Innsbruck.
Ten som už poznal zo zimy a z lyžovania, ale nikdy som tam nebol s bicyklom. Začal som hľadať miesta, kam sa vydať a ukázalo sa, že vznikol nový a pekný bikepark Innsbruck a jeden z mojich kamarátov zo Slovenska v ňom pracuje ako staviteľ tratí.
Padlo rozhodnutie, zbalil som auto a vyrazil na západ. Už po pár dňoch som si to miest aj ľudí zamiloval. Flowtraily, skoky a skvelé prírodné trate v úžasnom prostredí machových lesov a alpských horských scenérií z toho spravili naozaj magické miesto.
Zoznámil som sa s Tomom, Richiem a Pablom, čo je zvyšok partie staviteľov, skvele sme si jazdenie užili a konečne som zabudol na všetky problémy, ktoré ma trápili a užíval som si život v prírode.
Moji kamaráti z Bikes on Film sa zaujímali kde som a ako sa mám. Povedal som im o tom a že je tu parádne. Neváhali, zbalili kamery a prišli z Prahy do horami obklopeného Innsbrucku.
Dali sme si týždeň plný skvelého jazdenia, kúpania v jazerách a natáčania vždy skoro ráno alebo neskoro popoludní. Na koniec sa nám podarilo dať dohromady toto krátke video s názvom „Heaven and Hell“, ktoré vzniklo za podpory mojich partnerov – Maloja Clothing a Cannondale Bikes.
Dlho som o tom nechcel hovoriť, pretože som si myslel, že strach je v cyklistickej komunite tabu. Ale akonáhle som o tom povedal svojim priateľom, cítil som, že sa mi naozaj uľavilo.
Preto je tu tento článok a som si istý, že sú tu aj ďalší ľudia, ktorí majú podobný problém. Nebojte sa o ňom hovoriť. Nakoniec všetci sme jedna veľká bike rodina, ktorá sa navzájom podporuje.
Problém s tým, posúvať sa vpred stále mám, ale myslím si a dúfam v to, že energia a chuť k tomu sa posunúť vpred a skákať opäť veľké skoky je späť!
