Na cestách s Traildeer – Jarné bikové dobrodružstvo v tieni Matajuru
Foto: Martin Remenár
V marci sme sa vďaka bikovej cestovke Traildeer vybrali do veľmi málo známej, ale o to atraktívnejšej talianskej oblasti Furlansko (po taliansky Friuli) blízko severovýchodných hraníc so Slovinskom.
Cesta do nášho bikového cieľa, teda mestečka San Pietro Al Natisone, resp. dedinky Clastra hneď vedľa neho, sa začala vo štvrtok doobeda v Martine v polovičnej zostave, ktorú sme doplnili ešte v Trnave.
Pre tých, ktorí si chcú dobre zajazdiť v Taliansku, no nechcú z Bratislavy šoférovať osem hodín, napr. do Livigna či Lago di Garda, alebo dokonca dvanásť do Finale Ligure, je táto oblasť hotový poklad, a to hlavne na jar a v jeseni, keď je všade vo vyšších polohách sneh.
Keďže je táto časť krajiny naozaj z väčšej časti nedotknutá turizmom, ani sme sa nedivili, že majiteľka nášho domčeka nevie po anglicky ani zaťať. Napriek tomu, že sa tým naša konverzácia obmedzila len na si alebo no, sme to s úsmevom zvládli a bolo vidno, že si tu hostí veľmi vážia.
Telku a iné konvenčné technologické zázraky čakať netreba, no ako sa na Taliansko patrí, kuchyňa bola vybavená kávovarom aj koťogom, takže kávička na terase bola istá.
V piatok ráno po zaslúženom spánku nás uvítalo slniečko a buchli sme na úvod výborné raňajky. Kúsok pod ubytkom nás čakal Paolo, človek, ktorý riadi projekt Natisone Bike Arena a so svojím tímom dobrovoľníkov tu buduje a udržiava traily.
Taktiež v rámci svojho pretekárskeho tímu podporujú mladé talenty v rôznych bikových disciplínach. Paolo a jeho synovia okrem toho zaskakujú ako vodiči a sprievodcovia, keď treba sprevádzať skupinku ako tá naša.
Začíname objavovať Natisone Bike Arenu
Spolu s Michellem, jedným z jeho synov, ktorý kedysi pretekal aj za taliansky národný tím nielen v endure, nás dodávkou berú do časti San Leonardo, kde začíname objavovať Natisone Bike Arena.
Keďže v predošlých dňoch tu výdatne popršalo, trochu sme zmenili naše jazdecké plány a highlight nášho výletu a 12-kilometrový zjazd z hory Matajur s 1 300 výškovými metrami nadol sme radšej odložili až na piatok.
San Leonardo ponúka hneď niekoľko dobrých trailov a po asi desaťminútovej jazde autom sme boli na mieste.
Jazdenie sa začína hneď vedľa parkoviska pri reštaurácii Locanda Al Trivio blízko pri kopci Spig, podľa ktorého je pomenovaný aj jeden z trailov. Okrem Spigu sú tam traily Trivio a Bunker, ktorého extrémne odklonená časť sa dá obísť po traile Baita.
Najťažší trail Bunker, ale aj Trivio so Spikom boli po utorňajších dažďoch relatívne mokré. Prejavilo sa to hlavne na našich kolesách, ktoré, nabalené blatom, šli po koreňoch a kameňoch svoju stopu, ale aj napriek tomu sme boli všetci maximálne spokojní.
Traily sú posadené v údolí a či ste tam v jeseni, v zime alebo na jar, musíte rátať s tým, že to úplne suché nebude.
Pred obedom sme ešte skúsili trail Clastra na opačnom kopci, ktorého prístupová cesta sa zhodou okolností začína presne pod naším ubytkom.
Je parádny, kľukatý, síce (ak nie si naozaj veľmi zdatný alebo šialený jazdec) nie veľmi rýchly, no práve vďaka mnohým otočkám, strmým pasážam a prechodom cez korene a kamene veľmi zábavný.
Po Clastre nás Paolo zobral na obed do miestnej trattorie s domácou cucinou v malej dedinke, kde vedia po anglicky asi tak, ako my po ugrofínsky.
Na to s nami bol ale on a treba povedať, že domáca kuchyňa a taký lokálny smažáčik nazvaný Frico (jedno z najobľúbenejších regionálnych jedál) naozaj stojí za to. Pasta je tu ako všade v okolí home made, takže sme sa oblizovali až za ušami.
Poobede sme prešli na ďalšiu lokalitu, na Machette traily priamo nad San Pietrom, resp. Vernassom hneď vedľa. Toto sú hlavné traily, kde Paolo a jeho združenie trávia asi najviac času. A je to naozaj cítiť.
Traily tam idú buď smerom na Torreano na druhej strane hory, alebo na Vernasso/San Pietro. Obe strany sú super, no od Torreana je o čosi zdĺhavejší vývoz, keďže cesta vedie trochu naokolo.
My sme toho však už na prvý deň najazdili celkom dosť, tak sme sa rozhodli, že nám sedieť v aute o pár minút dlhšie nevadí a radi si medzi jazdami trochu oddýchneme.
Machette traily sa síce shuttlujú, no treba povedať, že na tzv. trailhead, teda začiatok trailu, si treba asi 10 minút od parkoviska na Pulleri ešte trocha zašliapať.
Smerom na Torreano sme vyskúšali rad za radom všetky traily, ktoré sa začínajú Cobrou. Je to rýchly širší trail posiaty skalkami a funguje ako spojka k ostatným trailom. Končí sa na zvážnici, ktorá sa, keď nemáte shuttle, používa aj ako výšľapový trail.
Odtiaľ už je na vás, či sa vydáte na stranu Vernassa po rovnomennom Vernasso Easy DH traile, alebo pokračujete na Radici či Falco trail.
Keď idete po zvážnici kúsok ďalej, dostanete sa k veľmi peknej lúčke, ktorá pokračuje uzučkým chodníčkom až na Falco. Je to jeden z trailov, ktoré aj napriek tomu, že nemajú veľa prírodných či umelých prvkov, sú vďaka ich rýchlosti, úzkemu charakteru a kľukatosti veľmi zábavné. Na konci je ešte niekoľko dropov, skokov a klopeniek, zopár z mála umelých prekážok, ktoré v oblasti môžete nájsť.
Miesto točenia Falca (ako predošlá slovenská výprava) sme sa rozhodli, že pôjdeme radšej ešte okúsiť čiernu dvojicu Radici a Rock Garden, ktoré sú už o stupeň ťažšie.
Rock Garden je veru verný svojmu menu, naozaj ide o veľký chodník posiaty skalami od začiatku do konca. S poriadne vyzbíjačkovanými rukami a s vycereným úsmevom odchádzame po jazde späť na ubytko v Clastre.
Traily sú tu veľmi podobné našim, no s väčším množstvom skál a koreňov. Také 110-percentné enduro, takže naozaj niečo pre milovníkov bikovej divočiny. Všetko prírodné trate s ozaj málom umelých prvkov, presne tak, ako to máme radi.
Veľmi zábavné a nie také náročné boli Cobra a Falco, skôr rýchlejšie a plynulejšie traily. Napriek tomu, že technické a skalnaté trate Clastra a Rock Garden sú čierne, obľúbili si ich aj naši chalani na pevňákoch.
Aj keď to náš fotograf Martin Remenár, vďaka ktorému máme tieto krásne fotky, zhodnotil, že „po jazdení nevedel už ani tanier v rukách udržať“.
Deň sme zakončili večerou v reštaurácii s luxusnou kuchyňou priamo pri ubytku v Clastre, takže sme si nemohli priať viac.
Na vrchol a 12-kilometrovým zjazdom dole
Sobota sa rozbehla svižne, hneď po raňajkách sme nabehli na náš skoro domáci trail Clastra a na jeho konci nás už čakal sprievodný tím pre tento deň.
Tentoraz to boli Michelle a mladý Davide, miestna superhviezda endura. V pláne sme mali doslova vrchol nášho výletu, a to zdolať kopec Matajur s výškou 1 645 m n. m. a spustiť sa z neho slávnym 12-kilometrovým Matadown trailom.
Dodávkou sme sa teda vyviezli až k chate Riffugio Pelizzo vo výške 1 340 m n. m., kde si môžete dať výbornú taliansku kávu predtým, ako na vlastných popri biku vyrazíte strmo nahor ešte asi 30 minút až na vrchol.
Peckové výhľady na údolie Friulia Venezia Giulia a na druhej strane na Julské Alpy v Slovinsku prinútia aj toho najdrsnejšieho bajkera vytiahnuť mobil a zvečniť či už seba, alebo svoj bike s touto kulisou.
Po asi tisícke fotiek a prelete nášho dronu sme konečne pripravení na jazdu nadol. Chodník 749 je hlavne známy pod názvom Matadown, čo je v podstate koncept francúzskeho Avalanche v talianskom podaní, kde naraz štartuje niekoľko stoviek jazdcov a vyhráva ten, ktorý bude prvý dole.
Vrchol sa začína na ešte stále zasneženej severnej strane kopca. Niektorí sme si to naplno užívali, iní bojovali, aby to vôbec na biku ustáli.
Kombinácia vymletého rigolu, snehu a skál preverí schopnosti aj toho najlepšieho ridera a len málokomu ostanú nohy na pedáloch v úvodnom úseku, kde je viacero šmykľavých rockgardenov a nájde sa aj nejaký ten switchback.
Trail pokračuje kúsok nižšie po kamennom podklade v štýle starých obchodným ciest popri hospodárskych domčekoch a potom sa vinie otvorenými lúkami s nádhernými výhľadmi doďaleka.
Ešte zopár veľmi prekérnych úzkych úsekov zarezaných do kopca a už prichádza vjazd do lesa s ozajstnou zábavou. Sem-tam síce treba aj šliapnuť do pedálov a vyjsť na protikopec, no zo zábavy to neuberá, len troška potrápi nohy.
Miestami opäť narážame na úseky menších rockgardenov či hustých spletí koreňov, proste enduro, ako sa patrí. Na trailoch nie sú žiadne umelo vybudované prekážky ako skoky, dropy či gapy, keďže ide o zdieľané chodníky.
Všetko má prírodný charakter a je to v podstate od začiatku do konca turisťák. Niekde v trištvrtine je asi kilometer ideálny pre nadšencov trialu v kombinácii s e-bikom a navyše s relatívne strmým zrázom, no našťastie s bezpečnostnými sieťami.
Pred koncom trailu sa môžete rozhodnúť dokončiť Matadown, alebo prejsť na Sorzys Pigline, čo je jediná časť s umelými prekážkami.
A po čisto prírodnom a značne kamennom teréne je zrazu flowová časť s viacerými skokmi, dropmi a klopenkami veľmi vítaná. Končí sa pri krásnom kostole na lúke, vedľa ktorého je postavený drevený kicker, či nakopávač na záver.
Na úplnom konci nás opäť čaká výborná miestna kuchyňa v Osterii Cascina, ktorá je vychýrená svojimi steakmi a mäsom… My sme si však paradoxne dali všetci cestoviny a gnocchi, ktoré síce neboli až také bohaté na proteín, no nevedeli sme sa ich dojesť. Najväčšie potešenie však prinieslo pivo. Za mňa snáď to najlepšie zo všetkých talianskych reštaurácií, v ktorých som kedy bol, takže odporúčam pri návšteve určite nevynechať.
Po obede sme sa znova presunuli na traily nad San Pietrom, no tentoraz už sme sa nevydali na stranu Torreana ako deň predtým, ale šli sme pozrieť Machette 3.0 s jeho viacerými odbočkami a potom Vernasso Easy DH, ku ktorému sa prechádza cez Cobru. Veľmi zábavné červené vecičky, aj keď s niekoľkými mierne kamenistými časťami, tak ako všade tu v oblasti.
Večer nás čakali ešte štelovačky na bicykloch, výmena brzdových platničiek či oprava roztrhnutého plášťa (doktor Juraj to zašil ako v sále vo fakultnej v Martine), duša išla do koša, keďže terén ti dá pocítiť, že bike bude aj ďalší deň treba mať v top stave.
Traily v Bernadii
Nedeľa ráno a úvod opäť v znamení Clastry , ktorá sa chalanom páči zo dňa na deň stále viac. Čaká nás asi 40-minútový presun do neďalekej oblasti Bernadia Trail Area nad mestečkom Nimis.
Je to náš posledný deň a ide s nami miestny borec Fabio spoločne s lokálnymi trailbuildermi. Cestou nám ukazujú a vysvetľujú, ako čo vznikalo, koľko sa tu už jazdí a že vlastne už dve sezóny po sebe jazdia celoročne, lebo zimy sú suché a bez snehu, čo im hlavne martinská časť posádky tichučko závidí.
Traily v Bernadii sú obdobou Natisone Bike Areny, no navyše tu všade kvitne krokus šafran a každý trail je teda zaliaty do fialových farieb.
Všetky trate sú zdieľané s turistami a trailbuilderi ich len upravujú tak, aby nerušili peších. Občas ale schovajú do trailu nejaký ten prírodný skok v podobe premiestneného kameňa.
Oproti Natisone sú tu trate o čosi „šliapavejšieׅ“, a teda treba sem-tam aj dupnúť do pedálov. Zároveň je tu niekoľko pekných výhľadov, ktoré síce nie sú ako z Matajuru, ale spríjemnia celé jazdenie.
Stihli sme len zopár trailov, lebo poobede už nás čakal návrat domov. Najlepšie traily za nás boli určite Zaiama a Tirfor, ale stihli sme aj Forte Alto a Forte Basso so začiatkom pri starej základni z čias 1. sv. vojny, ako aj trail Vigant. Určite sa sem ale treba nabudúce vrátiť na celý deň.
