Peter Hric: Chcel som študovať, lebo v cyklistike ma nečakala veľká finančná budúcnosť. Dnes by som sa rozhodol inak
Peter Hric je dodnes jediný Slovák, ktorému sa podarilo vyhrať preteky Svetového pohára v horskej cyklistike a bol prvým športovcom, ktorý reprezentoval samostatné Slovensko. 56-ročný rodák zo Spišskej Novej Vsi patrí medzi najúspešnejších slovenských cyklistov. Venoval sa cyklokrosu, horskej i cestnej cyklistike a vo všetkých troch disciplínach dosiahol výborné výsledky na svetovej úrovni.
Ako junior získal v roku 1983 bronz na cyklokrosových majstrovstvách sveta a medzi elitou skončil v roku 1989 tesne pod pódiom, na štvrtom mieste. Vo svetovom pohári v cyklokrose má na konte tri výhry. V horskej cyklistike sa mu podarilo v roku 1991 vyhrať preteky Svetového pohára v holandskom Groesbeeku.
V roku 1993 skončil na 3. mieste v celkovom hodnotení Svetového pohára v cross-country, získal bronz na majstrovstvách Európy a na svetovom šampionáte skončil piaty. V cestnej cyklistike zaznamenal ako 18-ročný víťazstvo v etape na Giro Umbria a v roku 1985 bol celkovo štvrtý na Okolo Slovenska. Po ukončení šesťročnej kariéry profesionálneho cyklistu sa uplatnil – a dodnes pracuje – ako dizajnér a vývojár v automobilovom priemysle.
V rozhovore s Petrom Hricom sa dočítate:
- Ako sa dostal k cyklistike
- Ako vyzeral život profesionálnych cyklistov v komunizme i po páde režimu
- Ako fungoval šport v Československu
- Prečo bola prioritou škola a cyklistika iba hobby
- Ako vyzerali tréningy a sústredenia
- Ako vyzerala “športová vojna”
- Ako fungoval sponzoring a aké mali odmeny na pretekoch
- Aký mal plat v profesionálnom tíme
- Kedy prišli zlomové momenty v jeho kariére
- Aké bol pocit byť prvým športovcom, ktorý reprezentoval samostatné Slovensko
- Čo sa zmenilo po rozdelení Československa
- Aký bol prechod zo života profesionálneho športovca na život bežného človeka
Ako si spomínate na detstvo a začiatky v športe?
Ja som zo Spiša, zo Spišskej Novej Vsi a v detstve som skúšal všetko, chcel som robiť všetko. Futbal, hoci som nevedel poriadne trafiť do lopty, hokej, chcel som napríklad aj lyžovať, jednoducho asi ako každé dieťa som chcel všetko vyskúšať. Keď som mal asi 14 rokov, dostal som sa k cyklistike a začal som jazdiť za tím Lokomotíva Bane Spišská Nová Ves. Na jeseň sa jazdil cyklokros a to ma chytilo a dotiahlo k cyklistike.
Spomeniete si na váš prvý bicykel?
Bola to asi nejaká eska, alebo favorit. Čo sa týka trénovania a pretekov, v tom čase to boli obyčajné železné rámy, na ktoré sa privarili trochu lepšie brzdy, aby tade prešlo blato a aj pedále sa vybrusovali tak, aby sa v nich nedržalo blato. Bolo to také jednoduché a primitívne, ale tak nejako vyzerali cyklokrosové bicykle v tom čase.
Ako z vášho pohľadu fungoval šport v Československu, keď ste vyrastali?
Čo bolo v tom čase dobré, tak to bola určite disciplína. Keď som meškal päť minút na tréning, tak mi ušli. Potom som tých päť minút musel dobiehať a musel som si veru poriadne prišliapnuť do pedálov. Všetko bolo v tej dobe také jednoduché. Sponzora sme mali Lokomotívu Bane, čo boli železnice, takže jasné, že na preteky sme chodili vlakom. Naskočilo sa do vlaku, bicykle dopredu a poďme – cez celé Slovensko nočákom až do Čiech, do Prahy. Bolo to fajn, aj keď pre dnešnú mládež by to bolo zvláštne.
Ako ste to vtedy vnímali, rozmýšľali ste aj nad tým, že by ste sa venovali iba cyklistike? Resp., čomu inému ste sa venovali?
Pre mňa to bolo vyložene iba hobby, ktorému som sa naplno venoval cez prázdniny. Otec vtedy robil na železnici a mali vo firme družbu s Francúzskom, takže sa chodilo do takzvaného pionierskeho tábora. My sme teda išli do Francúzska a oni prišli na Spiš. Tréner mi vtedy povedal, že ak chcem na tri týždne skončiť s tréningom, tak to sa už ani nemusím vracať. Ale išiel som a aspoň som si tam nakúpil nejaké veci na bicykel. Škola bola pre mňa vtedy jednoducho prvoradá, až po nej bola cyklistika.
Čo nasledovalo po základnej škole?
Po základnej škole som išiel do Košíc na strednú dopravnú školu. Býval som na internáte. Zo začiatku to bolo dosť ťažké, lebo sme boli zrazu štrnásti na jednej izbe. Najprv som si nemohol priniesť bicykel a dva, tri týždne som kvôli tomu ani netrénoval. Potom som prestúpil do Lokomotívy Košice a oni mi pomohli vybaviť, aby som mohol mať odložený bicykel v pivnici. Dostal som aj špeciálne povolenie, že po škole som mohol odísť z internátu na tréning.
Ako v tej dobe vyzerali vaše tréningy?
Tréningy neboli také profesionálne ako dnes, ale aj keď to bolo také amatérske, jazdcov aj trénerov to veľmi bavilo a dávali do toho všetko. Intenzita tréningov bola dobrá a fungovali, keďže sa mi podarilo už v 16 rokoch dostať sa do cyklokrosového národného družstva. Ale keďže som bol mladý, nemal som ani šajnu, ako to funguje. Reprezentáciu vtedy viedol veľmi dobrý tréner Vojtech Červínek a práve on vychoval našu zlatú generáciu cyklokrosu. Vybral ma teda do národného tímu, ale stále to bolo pre mňa hobby a nebral som to nejako vážne, že by som v cyklistike mohol niečo dosiahnuť a už vôbec mi nenapadlo, že by sa tým dali zarábať peniaze.
Po sústredení nám urobil tréningové plány, takže keď som prišiel na internát, musel vstávať skoro ráno a trénovať. Spolubývajúci sa zrazu čudovali, kam idem a nadávali, čo ich budím. Pred školou som si chodil zabehať a 20 minút sa pobicyklovať a všetci sa mi kvôli tomu smiali. O rok som sa dostal na majstrovstvá sveta vo Francúzsku, kde som skončil piaty, s čím asi nikto nepočítal. A zrazu ma všetci začali brať vážne. Nebolo to vtedy jednoduché a ani vychovávatelia ma veľmi nechceli púšťať, lebo sa báli, že sa mi niečo stane. Keď som chodil o šiestej ráno behať, tak nechápali, načo to robím.
Chodili ste aj na sústredenia?
Keď som sa dostal do reprezentácie, tak sme mali sústredenia počas celej sezóny, napríklad aj pred majstrovstvami sveta. Keďže som bol v národnom tíme, mal som celkom dobré výhody a individuálny plán a aj v škole boli radi, že majú reprezentanta, ktorý sa venuje okrem školy aj športu.
Pretekali ste väčšinou doma, alebo ste chodili aj do zahraničia?
Jazdili sme slovenský pohár a československý pohár. V lete som sa venoval cestnej cyklistike, tam sa jazdil slovenský pohár, v jeseni a v zime to bol cyklokrosový československý pohár. Ako som spomínal, chodili sme po celom Československu vlakmi a po tom mojom prvom úspechu na majstrovstvách sveta nám dali ako Lokomotíve dokonca aj zvlášť vagón.
Vaše prvé veľké úspechy prišli pravdepodobne na juniorských majstrovstvách sveta v cyklokrose – v roku 1982 ste boli ako 17-ročný piaty v Lanarvily a o rok neskôr ste získali bronz v Birminghame. Spomínate si na tieto preteky?
Pamätám sa, že v Lanarvily pršalo a bolo poriadne blato. Pôvodne ma na tieto preteky ani nechceli zobrať, ale ten môj tréner Vojta Červínek bol presvedčený, že by som tam mal ísť, a tak ma nakoniec zobrali. Bol to pre mňa taký zlomový moment, odvtedy som sa tomu začal venovať vážnejšie. O rok v Birminghame som zle odštartoval a myslím si, že som vtedy mal aj na viac ako na tretie miesto, ale ako sa hovorí, po pretekoch je každý múdry.
Čo sa zmenilo počas toho jedného roka po tom, ako ste boli piaty na majstrovstvách sveta?
Po tomto výsledku som dostal veľkú podporu od tímu z Lokomotívy. Zaradili ma do takzvaného vrcholového strediska, aj keď bolo primárne pre cestných cyklistov. Tam som mal zabezpečené ubytovanie, stravu, masáže, lekársku starostlivosť, takže sa to zrazu posunulo na úplne inú úroveň. Odišiel som teda z internátu, mohol som sa venovať športu omnoho profesionálnejšie a podmienky boli zrazu o sto percent lepšie.
Získali ste trikrát striebro a dvakrát ste skončili tretí na majstrovstvách Československa v cyklokrose. Aká bola konkurencia na domácej pôde?
My sme patrili medzi svetovú špičku. Keď sme prišli do Belgicka a Holandska, tak sme patrili k elite a počítalo sa s tým, že zajazdíme dobré výsledky, takže aj konkurencia na domácich pretekoch bola veľmi silná.
Venovali ste sa iba cyklokrosu?
Jazdil som aj cestnú cyklistiku. V roku 1985 som bol dokonca celkovo štvrtý na Okolo Slovenska. Ale áno, primárnou disciplínou bol stále cyklokros. Po maturite som chcel na vysokú pedagogickú školu do Prešova, na telovýchovu, ale nezobrali ma tam, aj keď som mal medailu. Bola to zvláštna doba a problém bol aj v tom, že nikto z mojej rodiny nebol v komunistickej strane. Rok som počkal a potom som išiel študovať strojarinu na vysokej škole v Košiciach.
Pripravoval som sa na cestnom bicykli aj s reprezentáciou a podarilo sa mi aj vyhrať jednu etapu na Giro Umbria. Bavilo ma to, ale nemal som dosť času. V zime som jazdil cyklokros, no čo som v zime v škole zameškal, to som musel v lete dobiehať. Chceli ma vtedy dokonca zobrať na cestné Preteky mieru, ale musel by som sa kvôli tomu presťahovať do Bratislavy. Ja som ale chcel študovať a pán Haťapka mi povedal: „Ty budeš buď bicyklovať a prídeš do Interu, alebo na preteky nepôjdeš.“ Tak som sa rozhodol, že chcem študovať. A bolo po reprezentácii na ceste. Ja som to chcel spojiť aj so školou, ale to sa im nepáčilo.
Takže ste potom pokračovali v kombinácii štúdia a cyklokrosu?
Áno, v cyklokrose som bol aj naďalej v národnom tíme. Boli sme raz na sústredení v Pontchâteau v západnom Francúzsku a trénovali sme tam spolu s ich domácimi profíkmi. Oni si ma tam dokonca chceli nechať, aby som jazdil za nich cestnú cyklistiku a divili sa mi, že sa vôbec vraciam naspäť domov. Ale to by som musel tajne zdrhnúť, lebo v tej dobe sa nedalo z Československa odísť.
Ako v tej dobe fungoval sponzoring? Koľko ste ako cyklista zarábali?
Žiadny sponzoring v tej dobe nefungoval. Jediné, čo sme mali, bolo to, čo sme si vyjazdili na pretekoch v západnej Európe. Mali sme za dobré umiestnenia prize money, ale boli to malé peniaze a napríklad z Francúzska to posielali na federáciu, takže sme už potom nikdy v živote tie peniaze nevideli. Pamätám sa, že keď som vyhral Svetový pohár Superprestige v cyklokrose v Ríme v 1986, dostal som za to asi tritisíc mariek, čo bolo veľa peňazí. V cyklokrose sa síce dostávalo štartovné, ale to tiež všetko brala federácia. Ale veľa sme nezarábali, jazdili sme za poháre, medaily a doma v Československu sme dostávali len všelijaké blbosti. Aj kvôli tomu som chcel študovať, lebo som videl, že v cyklistike ma nečaká veľká finančná budúcnosť. Dnes by som sa asi rozhodol inak, lebo sa tým dá zarobiť tak, že človek už nemusí pracovať, ale vtedy som nevedel, čo bude, no vedel som, že musím niečo vyštudovať.
V roku 1989 vám tesne ušla medaila na Majstrovstvách sveta v cyklokrose v Pontchâteau vo Francúzsku. To vám bolo asi dosť ľúto…
Medzi prvým a štvrtým miestom bolo asi pol metra, takže tam bolo všetko otvorené až do úplného konca. Jasné, že mi to bolo ľúto, lebo som mal aj dobrú formu, ale bola to aj moja blbosť, lebo na tréningu pri preskakovaní prekážok som spadol, mal som poriadne narazené koleno a vôbec som nevedel, či zvládnem štartovať. Ale dopadlo to tak, ako dopadlo – štvrté miesto, zemiaková medaila. Nebol som spokojný, ale taký je šport. Niekto dosiahne viac, niekto menej.
V roku 1991 ste absolvovali svoje prvé preteky v cross-country. Boli to preteky svetového pohára a hneď ste vyhrali a zároveň dosiahli historicky najlepší výsledok Slováka vo svetovom pohári v cross-country. Spomínate si na preteky v Groesbeeku?
Trochu histórie k tomuto. Keď som skončil vysokú školu, tak som musel ísť na vojnu. Bol som prvý a posledný Slovák, ktorý bol v Rudej hviezde v Plzni. Keď som tam prišiel, tak ma vysmiali: „Čo tu robíš, Slováka sme tu ešte nemali.“ A potom padol komunizmus, takže som bol aj posledný. Tam som ale najazdil veľa na ceste, nebol som najhorší ani najlepší.
Po páde režimu a konci vojny vyskočila otázka – čo teraz? Bol som absolvent a chcel som ísť do zahraničia, niečo si zarobiť. Dostal som sa do Luxemburska a podpísal zmluvu s tímom Carrera – Vagabond, ale na niečom sme sa nepohodli, lebo pôvodne som mal pretekať aj na ceste, a tak ma preradili do tímu Carrera – Wolber, kde som začal s horskými bicyklami a za nich sa mi podarilo vyhrať ten prvý sveťák.
Spomínali ste, že ste boli na vojne v Rudej hviezde. Ako to vyzeralo?
Tam sme nerobili nič iné, iba športovali a trénovali. Mali sme zabezpečené úplne všetko. Bola to športová vojna. Dva týždne som bol v prijímači a potom som prišiel do Rudej hviezdy, kde boli všetci profíci. Veľká vďaka ide trénerovi Vojtovi Červínkovi, ktorý dokázal všetko zorganizovať, pripraviť nám tréningy a vedel nám získať aj kvalitnú výbavu a dobré bicykle. To on vychoval mená ako Kreuziger, Glajza, Šimúnek a Camrda. Ako športovci sme boli na veľmi vysokej úrovni, akurát sme nezarábali také peniaze, ako sa zarábajú dnes.
V rokoch 1991 a 1992 ste zaznamenali v zahraničí (v Španielsku a Luxembursku) aj ďalšie veľké úspechy – dokopy šesť víťazstiev v cyklokrose a k tomu ešte bronz, resp. striebro z domácich majstrovstiev. Bola to pre vás najúspešnejšia sezóna?
Tieto dva roky spolu s 1993 boli asi úspešné. Základ sa mi podarilo vybudovať počas vojny v Plzni, kde som veľmi veľa trénoval a z toho som ťažil. Povedal by som to tak: V Plzni to bolo na profesionálnej úrovni a bez peňazí-, a v Luxembursku na amatérskej úrovni za peniaze. Zrazu som sa ako človek z východnej Európy a z komunistického systému ocitol v západnom systéme. Našťastie som narazil na dobrých ľudí a trénoval som s kvalitnými športovcami, dokonca napríklad aj s Bjarnem Riisom. Vďaka všetkým týmto okolnostiam si myslím, že sa mi v tej dobe darilo jazdiť dobré výsledky.
Ako sa vám podarilo dostať sa do profesionálneho tímu?
Po vojne som mal dve ponuky – z Luxemburska a z Talianska. Možno som spravil vtedy chybu, že som nešiel do Talianska. Ale tú ponuku v Luxembursku mi vybavil úspešný československý basketbalista Peter Rajniak, ktorý hral za luxemburský klub a on ma tam dostal. Keď som prišiel, jazdil som cyklokros a v lete som chcel jazdiť cestu, ale bol tam nejaký problém s licenciou, tak ma poslali na horský bicykel. Po roku už Carrera s tímom nepredĺžila zmluvu. Ja som získal osobného sponzora Rudy Project a v Luxembursku bol jeden investor, ktorý mal veľký záujem o cyklistiku a investoval peniaze do talentovaných cyklistov, napríklad sponzoroval aj bratov Schleckovcov.
Čo vás bavilo viac, cross-country alebo cyklokros?
Keďže som nemohol jazdiť cestnú cyklistiku, jazdil som o to viac cross-country a musím povedať, že ma to skutočne veľmi bavilo, bolo to niečo nové a zaujímavé. Obe disciplíny mali niečo do seba a obe ma bavili.
V roku 1993 sa vám podarilo umiestniť sa na 3. mieste v celkovom hodnotení svetového pohára v cross-country. Dvakrát ste skončili druhý a dvakrát tretí. Sú to všetko obdivuhodné výsledky, ale nehnevalo vás, že vás často delil od víťazstva iba kúsok?
Jasné, že som chcel vyhrať. Každé preteky som chcel vyhrať, ale nepodarilo sa. Jednoducho to nevyšlo. Stále to boli solídne výsledky, s ktorými som bol spokojný.
Ako v tej dobe vyzerali preteky cross-country?
Boli pomerne dlhé, jazdili sa dve až tri hodiny. Každé preteky boli úplne iné, záležalo to od toho, v akej krajine sme boli. V Európe sa to skôr približovalo cyklokrosu, v Amerike bývali dlhšie okruhy, išlo sa niekedy až štyri hodiny, takže to bolo skôr ako maratón. Raz sme boli na svetovom pohári v Škótsku a to bola katastrofa – brodili sme sa po pás vo vode, potom bolo blato a trvalo to asi štyri hodiny, takže to bolo riadne trápenie. Bolo to veľmi rozličné a zatiaľ ešte len v úplných začiatkoch.
Na záberoch zo svetových pohárov som videl, že niektorí jazdci pretekali aj v cross-country na cyklokrosových bicykloch. Na akom bicykli ste pretekali vy?
Bolo zopár jazdcov, ktorí mali barany, ale nejazdilo sa na cyklokrosových bicykloch. Oni si len dali barany na rám horského bicykla. Keď som začal s cross-country, mal som bicykel Carrera s hliníkovým rámom, ktorý bol ale riadne ťažký, takže som s tým, pravdupovediac, nebol veľmi spokojný. Ale aj napriek tomu sa mi podarilo vyhrať ten svetový pohár. Keď som bol v Rudy Project, tak som mal sponzora na rám značky Richie, a to už bol kvalitný a ľahký bicykel, takže sa na tom jazdilo veľmi dobre.
Ako ste to mali so spotrebným materiálom, resp. bicyklami? Starali sa vám o to sponzori?
Áno, materiál aj bicykle zabezpečovali sponzori. V Luxembursku som mal na cross-country mechanika, ktorého platil sponzor a ten sa staral o bicykle na pretekoch. Ale v cyklokrose som sa o bicykel staral väčšinou sám. Keď som v posledných rokoch bol v americkom tíme Diamondback, tam sme mali zabezpečené už úplne všetko a smerovalo to k tým najlepším profesionálnym tímom.
Boli ste teda profesionálnym cyklistom s platom?
Áno, zarábal som. Naše platy sa vtedy pohybovali približne na úrovni platu priemerného inžiniera v Luxembursku, takže zlé to nebolo. Rozpočet na moju sezónu bol asi 100-tisíc dolárov, ale v tom bolo už úplne všetko – platy, letenky, štartovné, ubytovanie…
V cross-country sa vám podaril skvelý výsledok v roku 1993 aj v reprezentačnom drese – získali ste bronzovú medailu na majstrovstvách Európy a skončili ste piaty na majstrovstvách sveta. Ako si spomínate na tieto preteky?
To tretie miesto v 1993 bolo vo švajčiarskom Klosters a počas týchto pretekov som nepríjemne spadol, celý som bol dobitý, takže som sa z bronzu veľmi tešil. Na majstrovstvách sveta v Kanade som počítal s tým, že získam medailu. Mal som dobrú formu a veril som si, takže som bol potom sklamaný. A asi práve toto bol zlom v mojej kariére.
Čo to znamená, že prišiel zlom?
Zlomilo ma, že som nezískal medailu na majstrovstvách sveta. Bol to môj veľký cieľ a nepodarilo sa mi ho dosiahnuť.
Rozmýšľali ste, že by ste skončili?
Až taký zlom to nebol. Našiel som si ďalší cieľ. Povedal som si, že sa chcem dostať na olympijské hry 1996 v Atlante a potom skončím.
Boli ste prvým športovcom, ktorý reprezentoval samostatné Slovensko…
Áno, bol to pre mňa šok, lebo som bol zrazu sám. Predtým som jazdil za Československo a zrazu som bol sám Slovák. Bolo to na cyklokrosových majstrovstvách sveta 1993 v talianskej Corve. Bolo to zvláštne, ale bol som hrdý, a aj dodnes som hrdý, že som mal na tých pretekoch oblečený slovenský dres. Čo sa týka pretekov, tak to bola viac-menej rovina a veľmi mi to nevyšlo, skončil som na 21. mieste. Všetci očakávali, že budem dobrý a zajazdím dobrý výsledok, tlak bol veľký a jednoducho som na celej čiare zlyhal.
Mali ste pocit, že ste boli v tej dobe známym športovcom? Bola vtedy cyklistika sledovaná verejnosťou?
Čo sa týka cyklokrosu, bolo to veľmi sledované – písalo sa o ňom v novinách, hovorilo sa v rádiu aj v televízii. Keďže sme mali dosť veľké úspechy aj v zahraničí, tak sa asi dá povedať, že nás ako športovcov poznali veľmi dobre.
Ako sa zmenili reprezentačné pomery po rozdelení Česko-Slovenska?
Otvorene poviem, že v prvých rokoch to nebolo veľmi dobré. Pod vedením Vojtu Červínka to bolo úplne „iné kafe“. Ale stala sa mi taká vtipná príhoda, keď som iba pár dní po rozdelení Česko-Slovenska pricestoval z Luxemburska do Brna, kde boli spoločné majstrovstvá Česka a Slovenska v cyklokrose. Ubytoval som sa v hoteli, kde som spal aj pred pár mesiacmi, ibaže mi dali zaplatiť o sto percent viac, lebo som cudzinec. V decembri som nebol cudzinec, a zrazu som. Smial som sa na tom, ale pre mnohých ľudí to bol šok.
Ešte v česko-slovenskej reprezentácii ste jazdili spolu s kvalitnými českými pretekármi. Aká bola v tíme atmosféra?
Aj sme sa vadili, aj sme boli kamaráti. Nerozdeľovali sme sa na Čechov a Slovákov. Každý bol konkurenciou pre každého, lebo všetci sme chceli byť najlepší. A to nás aj hnalo dopredu a nútilo poctivo trénovať, lebo sme sa chceli jeden druhému vyrovnať.
V roku 1994 ste skončili druhý na svetovom pohári v cross-country v Plymouthe a o rok ste vyhrali cyklokrosové preteky v Luxembursku v Differdange. Trénovali ste v tej dobe ešte stále aktívne, alebo ste to brali ako prípravu na olympijské hry?
Ešte stále som sa tým živil. V roku 1993 sa stala taká vec, že ten Luxemburčan, ktorý ma sponzoroval, mi povedal, že musím vyhrať isté preteky, inak ma už ďalší rok sponzorovať nebude. Boli to medzinárodné preteky so silnou konkurenciou a, bohužiaľ, skončil som štvrtý, takže bolo po sponzoringu.
Čo bolo potom?
Mal som viacero ponúk a zo svetových pohárov ma už poznali aj v medzinárodných tímoch. Podarilo sa mi nakoniec podpísať zmluvu s americkým Diamondbackom na tri roky – od 1994 do 1996.
Ako to bolo s kvalifikáciou na olympijské hry v Atlante 1996?
Museli sme získať určitý počet bodov. V roku 1995 mi zomrel otec a psychicky som na tom nebol dobre, takže sa mi nedarilo ani na bicykli. Na olympiádu sme išli reprezentovať Slovensko v horskej cyklistike ja a Eva Orvošová. Síce sme nemali dostatok bodov, ale obom nám dali divokú kartu.
Ako si spomínate na olympijské preteky?
Keď človek najviac chce, tak to najhoršie dopadne. Toto asi najlepšie vystihuje môj výkon na olympiáde v Atlante. Po kilometri som dostal defekt, takže som si ho musel opraviť a pokračoval som. Ale už som absolútne nemal šancu na dobrý výsledok a aj psychicky ma to zlomilo. Ale povedal som si, že na majstrovstvách sveta ani na olympiáde to nemôžem vzdať, takže som preteky dokončil. Nebol som posledný, zopár pretekárov som ešte predbehol a skončil som na 30. mieste.
Takže po olympiáde ste sa už definitívne rozhodli, že s cyklistikou končíte?
Ešte som skúsil, že sa dohodnem s Pavlom Hajzerom (oficiálny distribútor Shimano pre Slovensko – Paul Lange Oslany, pozn. red.), ale mal som určité finančné nároky a povedal som si, že keď to nedostanem, tak končím a začnem iný život. Vtedy to ale neboli veľké peniaze, ako je to dnes. Takže keď sme sa nedohodil, tak som skončil.
Aké to bolo, keď ste zrazu skončili s profesionálnym športom?
Skúsil som, videl som, zažil som a stačilo. Profesionálom som bol šesť rokov v Luxembursku. Keď sme predtým jazdili cyklokros za reprezentáciu, tak som z toho nemal nič. Takže som to nerobil až tak dlho, ale problém bol v tom, že tých šesť rokov som tým pádom nerobil vo „fachu“ po ukončení vysokej školy a len som bicykloval.
Aj to bol možno jeden z dôvodov, že moje výsledky už nešli nahor, ale skôr sa to postupne zhoršovalo. Pre mňa to bolo psychické trápenie, len bicyklovať a nerobiť nič iné. Zo školy som bol zvyknutý, že popri cyklistike som mal aj mentálne zaťaženie, keď som sa musel učiť. V Luxembursku som zrazu nič nerobil, iba som bicykloval. V roku 1994 som dokonca jednému sponzorovi povedal, nech mi nájde robotu, tak len na mňa pozerali, či mi nešibe.
Aké bolo hľadanie práce po skončení cyklistickej kariéry?
Pre žiadneho športovca nie je jednoduché skončiť s kariérou, nájsť si prácu a žiť obyčajný život. Bolo to ešte o to ťažšie, že som bol v zahraničí. Keby som bol doma, tak by to bolo aspoň o niečo jednoduchšie. Ako inžinier som mal diplom, tak som s ním prišiel na pohovor a opýtali sa ma, kde som doteraz robil. No tak som povedal, že som bicykloval. „A akú prax máte?“ padla ďalšia otázka. Tak som povedal, že sa to ešte len všetko učím.
Nebolo to jednoduché. Povedal som si, že tomu dám maximálne jeden alebo dva roky a ak si nenájdem slušnú prácu, tak sa vrátim na Slovensko. Podradnú robotu som skutočne nechcel, keď už som študoval. Dostal som sa do bodu, keď som už bol v podstate na ceste domov, všetko som mal objednané na sťahovanie, ale kamión neprišiel. A zrazu sa to všetko otočilo. Prihlásil som sa na úrade práce a tam ma jeden pán spoznal a prihovoril sa za mňa vo firme, v ktorej som dodnes. Všetko som mal už zbalené, ležal som na zemi, ale nakoniec to teda dopadlo tak, že som zostal v Luxembursku.
Čomu sa venujete teraz?
Pracujem ako dizajnér a vývojár pre firmu v automobilovom priemysle, vyrábame senzory do áut.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Keď som skončil s cyklistikou, tak som dva alebo tri roky bicykel pomaly ani nevidel a poriadne som pribral. Začal som chodiť, behať, zabehol som párkrát aj polmaratón a postupne som sa vrátil aj k cyklistike, aby som ostal aspoň trochu fit. Nie sú to ale žiadne seriózne tréningy.
A čo deti, nevenujú sa cyklistike?
Mám dve dcéry, obe sa venujú plávaniu, takže som aktívny v tomto smere aj v ich klube.
Máte odložené svoje staré pretekárske bicykle?
Mám ten ľahký železný Ritchey a mám aj titánový Diamondback, s ktorým som bol v Atlante. Oba mi visia v garáži.
Sledujete ešte súčasnú cyklistiku?
Jasné, že Tour de France si pozriem, aj Petra Sagana. Teraz pozerám cyklistiku a vidím tam Mathieu van der Poela, no ja som pretekal s jeho otcom Adrie, takže už tam nastúpila ďalšia generácia. Ale rád si to pozriem.
Viete o tom, že máte ako Slovák dodnes stále najlepší výsledok zo svetového pohára cross-country?
Myslím si, že už by ma mohol niekto prekonať. Bol som dobrý, ale nie až taký dobrý. Už by mohol predsa prísť aj niekto lepší (smiech).
Na ktoré obdobie spomínate najradšej?
Keď som jazdil cyklokros a darilo sa mi, tak ma bavil cyklokros. Keď sa mi darilo na ceste, tak ma bavila cesta. Keď prišli horské bicykle a išlo sa na svetové poháre, tak som bol zase unesený z tohto. Každé obdobie malo niečo do seba.
Na ktoré výsledky máte najkrajšie spomienky?
Najviac ma tešia asi prvá medaila na majstrovstvách sveta a víťazstvo v pretekoch cyklokrosového pohára Superprestige v Ríme. Rád tiež spomínam na víťaznú etapu Giro Umbria, keď som mal 18 rokov.
Pri cyklokrose aj cross-country sa dá ťažko vyhnúť pádom. Aké boli vaše najhoršie úrazy?
Odratý som bol dosť často, ale nemal som žiadne zlomeniny. Možno je to aj tým, že som jazdil cyklokros a vedel som, ako vždy včas zoskočiť z bicykla.
Čo vám dala cyklistika do života?
Že človek musí bojovať, nesmie sa vzdávať. Niekedy idete na štart a hovoríte si Dnes nedosiahnem nič, a nakoniec vyhráte. No a v živote je to rovnaké. Rozdiel je v tom, že keď pre niekoho robíte, môžete podať akýkoľvek výkon, no nie často je to ocenené. Keď podáte dobrý výkon v športe, tak ste víťaz a každý vie, kto vyhral. Šport ma tiež naučil disciplíne, že treba byť na seba tvrdý a nebáť sa.
