Analýza: Monumenty s priemernou rýchlosťou 45 km/h. Utópia alebo blízka budúcnosť?
Príspevok napísal pre biker.sk Petr Minařík, zakladateľ webu cyclistshub.com.
V sobotu 16. marca nás čaká prvý monument sezóny – talianske Miláno-San Remo. Monumentov je zatiaľ stále iba päť, aj keď sa zdá, že by sa medzi ne nemalo zaradiť aj Strade Bianche, hoci veľa fanúšikov by si prialo opak.
Nie je prekvapením, že cyklistické monumenty patria medzi najťažšie a najprestížnejšie preteky UCI kalendára. Sú nielen náročné, ale aj rýchlejšie ako kedykoľvek v minulosti.
Nižšie sa pozrieme na to, ako sa vyvíja ich priemerná rýchlosť a tiež sa pokúsim vysvetliť, prečo to tak je.
Tento článok vychádza zo štatistík cyklistických monumentov publikovaných na webe cyclistshub.com, ktorý zhŕňa historické dáta od začiatku všetkých piatich monumentov: Miláno-San Remo, Okolo Flámska, Paríž-Roubaix, Liège-Bastogne-Liège a Okolo Lombardie.
Vývoj priemerných rýchlostí
Než sa pustím do jednotlivých dôvodov, prečo rastie priemerná rýchlosť, poďme sa pozrieť na jej historický vývoj.
Vôbec najväčší nárast priemerných rýchlostí prebiehal medzi rokmi 1925 a 1950. Je zaujímavé, že už v ročníkoch okolo roku 1965 boli pretekári schopní pravidelne jazdiť priemernou rýchlosťou 40 km/h.
Vývoj priemerných rýchlostí cyklistických monumentov:
Zdroj dát: cyclistshub.com / bikeraceinfo.com / wikipedia.org
Priemerná rýchlosť však samozrejme závisí aj od daných pretekov. Napríklad Milan-San Remo, Flámsko a Paríž-Roubaix patria vďaka svojim rovinatejším profilom medzi tie najrýchlejšie. Naopak, Lombardia či Liège-Bastogne-Liège sú pomalšie, pretože sú kopcovité a pretekári nastúpajú cez 4000 výškových metrov.
Keď na rovnakom grafe budeme sledovať trendy, môžeme vidieť, že zhruba od roku 1960 až do roku 1990 dochádza k spomaľovaniu priemerných rýchlostí. Od roku 1990 sa však trend zase otočí a dochádza k rastu. Posledné ročníky patrili medzi vôbec najrýchlejšie.
Samozrejme, v histórii takto starých pretekov sa objavilo aj niekoľko anomálií. Napr. už v roku 1948 vyhral Rik Van Steenbergen Paríž-Roubaix s veľmi vysokou priemernou rýchlosťou 43,99 km/h.
Prečo je priemerná rýchlosť stále vyššia?
Niektoré dôvody, ako je pokrok techniky, sú zjavné. Moderné cestné bicykle sú aerodynamickejšie ako inokedy. Zdá sa, že tento trend bude aj naďalej pokračovať.
Dôkazom je predstavenie nových časovkárskych prilieb tímu Visma-Lease a Bike pri prvej etape Tirreno Adriatico. Tieto prilby sa stali úplne virálnymi kvôli kontroverznému vzhľadu. Aké sú však ďalšie dôvody?
Tréning a výživa
Tréningové metódy sa v priebehu času menia okrem iného aj na základe najnovších vedeckých poznatkov. Tradičný tréning bol zameraný na nájazd objemov v nízkych intenzitách. Každopádne napr. Eddy Merckx mohol len snívať o zariadeniach, ako sú merače výkonu, tzv. wattmetre.
Dnes sa pri tréningoch kombinujú metriky ako srdcový tep a výkon, ale podstatný je aj metabolický typ pri určení presnej výživy pre jednotlivých jazdcov.
Tréneri môžu všetky dáta detailne analyzovať a upravovať tréning podľa potreby. Vďaka zvyšujúcej sa dostupnosti wattmetrov tak s nimi môžu trénovať aj mladší cyklisti, čo im dáva lepšie predispozície pre postup do najvyššej cyklistickej kategórie World Tour.
Okrem tréningových metód sa v posledných rokoch výrazne zmenila aj výživa. Profesionálni cyklisti dnes konzumujú viac sacharidov ako predtým.
Pred 10 rokmi bolo za limit považovaných 100 gramov sacharidov za hodinu. Dnešní profíci však konzumujú pokojne aj 130 gramov za hodinu. To je o 30% viac. Nie som však odborníkom na výživu, preto túto tému a diskusiu okolo neho radšej prenechám výživovým poradcom.
Aerodynamika
O aerodynamike už bola trochu reč. Poďme si ale uviesť konkrétne príklady. Pokiaľ zostaneme pri technike, bavíme sa najmä o ráfikoch s vysokým profilom, integrovanej kabeláži, integrovaných kokpitoch, aero prilbách, plášťoch, ich šírke, atď.
Často sa však zabúda napríklad na oblečenie. To prešlo tiež veľmi dôležitým vývojom a dnešné látky sú schopné vzduchom „preplávať“ s menším odporom. A pri odpore ešte chvíľu zostaneme.
Vôbec najväčší vplyv naňho má samotný jazdec. Preto stále viac a viac jazdcov trávi čas vo veterných tuneloch a na velodrómoch, kde je cieľom optimalizovať jazdnú pozíciu tak, aby kombinovala nízky odpor, udržateľnosť výkonu a tieť pohodlie.
Až sa nabudúce budete pozerať na preteky, všimnite si, ako krásne na bicykli sedí napríklad Remco Evenepoel alebo Matej Mohorič. Pokiaľ budú práve v úniku, pravdepodobne ich uvidíte s lakťami ohnutými do 90 stupňov a krkom schovaným medzi ramená.
Možno si tiež spomeniete na koncept „marginal-gains,“ ktorý preslávil bývalý Team Sky. Keď sa podarí ušetriť 1 watt na desiatich miestach, zrazu je z toho desať wattov. A to už sa na vzdialenosti a dobe trvania monumentu, ktorá spravidla prekračuje päť hodín, môže prejaviť víťazstvom či porážkou.
Štýl pretekania
Poslednou väčšou zmenou je aj štýl pretekania, ktorý je oveľa agresívnejší. Doby, kedy sa prvých niekoľko hodín pretekov takmer nič nedeje, sú preč.
Mladí pretekári sú odvážnejší a neboja sa útočiť ďaleko pred cieľom. Mnohí pripisujú túto zmenu zlepšením tréningu a výživy, čo umožňuje jazdcom pretekať tvrdšie a dlhšie ako kedykoľvek predtým.
Nepatrím medzi pamätníkov, ale z diskusií s nimi som sa dozvedel, že predtým bývali preteky radikálne iné. Spravidla išiel pelotón pohromade a relatívne pomaly, prípadne sa vytvoril ľahko kontrolovateľný únik, ale poriadne sa začalo pretekať až dve hodiny pred cieľom. Takýto štýl pretekania je dnes skôr raritou.
Stane sa rýchlosť 45 km/h novou normou?
Prvé dve klasiky tohto roku (Omloop Het Nieuwsblad a Kuurne-Brussels-Kuurne) boli vôbec najrýchlejšie v histórii. Jan Tratnik vyhral Omloop s priemernou rýchlosťou 44,691 km/h a Wout van Aert vyhral Kuurne s priemernou rýchlosťou 45,147 km/h.
Aj minulý rok padli hneď dva rekordy – Tadej Pogačar vyhral Okolo Flámska najrýchlejším priemerom v histórii (44,08 km/h) a rovnaký rekord pokoril aj Mathieu van der Poel pri výhre na velodróme v Roubaix (46,84 km/h).
V grafe môžete vidieť významný nárast priemerných rýchlosti v posledných rokoch a potvrdzujú to aj čísla.
Vývoj priemerných rýchlostí cyklistických monumentov za 20 rokov:
Zdroj dát: cyclistshub.com / bikeraceinfo.com / wikipedia.org
Priemerná rýchlosť všetkých edícií monumentov od roku 2014 do roku 2023 bola 41,78 km/h, zatiaľ čo desať predchádzajúcich rokov bola 41,14 km/h, čo je rozdiel 0,64 km/h.
Ak by sme sa pozreli na porovnanie najrýchlejších monumentov (Miláno-San Remo, Okolo Flámska a Paríž-Roubaix), je rozdiel skoro 1 km/h (43–41,99 km/h)!
Pokiaľ bude podobné tempo rastu pokračovať, verím, že sa v horizonte 20-30 rokov stane 45 km/h novou normou, teda aspoň pre najrýchlejšie monumenty.
Dovoľte mi ešte trochu si zašpekulovať. Myslím si, že nárast priemerných rýchlostí v budúcnosti čím ďalej tým menej založený na aerodynamike (teda pokiaľ UCI neuvoľní pravidlá pre dizajn kolies a vybavenia), a bude viac závisieť od spôsobu pretekania a celkovej úrovni štartového poľa.
Prirodzene sa tiež ponúka otázka, či bude niekedy niektorý z monumentov vyhraný priemernou rýchlosťou 50 km/h. To sa teraz môže zdať ako sci-fi.
Osobne si však myslím, že táto hranica bude skôr či neskôr prelomená, podobne ako hranica štyroch minút na míľu či vysoko očakávané prelomenie hranice dvoch hodín pri maratóne.
Záver
Až nabudúce zasadnete pred obrazovky, alebo budete čítať výsledky budúcich pretekov, pozrite sa pre zaujímavosť na ich priemernú rýchlosť. Dosť možno sa stane, že bude patriť k najvyšším k histórii.
Či sa 45 km/h pri najrýchlejších monumentoch stane novým štandardom dosť možno nie je otázkou “či,” ale “kedy.”
Tímy totiž investujú nemalé prostriedky do optimalizácie aerodynamiky, tréningov aj stravy. Mení sa aj štýl pretekania a rastie aj úroveň štartového poľa.
Osobne sa na budúci vývoj v pretekaní a cyklistických technológiách teším. Ale pýtam sa sám seba: „Existuje nejaký limit?“
